Prednedávnom navštívil našu školu nemecký pedagóg a lektor Uwe Buermann, ktorý už pred 12 rokmi napísal knihu „Ako (pre)žiť s médiami“. Počas troch dní jeho pobytu v škole viedol niekoľko vyučovacích hodín so žiakmi vyšších ročníkov, prednášal pre rodičov aj verejnosť a zúčastnil sa výnimočnej konferencie určenej pre kolégium učiteľov, kde predostrel plán, ako by si dobrá škola mohla postaviť koncept na rozširovanie mediálnych kompetencií žiakov.
Uwe Buermann zaujal žiakov povinnosťou mať na hodine angličtiny a následne aj nemčiny svoje mobilné telefóny a počas niekoľkých minút ich aktívne vtiahol do sveta internetu tak, ako ho ešte nepoznali. Bolo veľmi zaujímavé, za akú krátku dobu vzbudil v relatívne pasívnych „pubertiakoch“ chuť sa pýtať (odvážnejší aj v angličtine), namietať alebo argumentovať. Po vyučovaní si viacerí automaticky odinštalovali „nevhodné“ sociálne siete zo svojich mobilných telefónov, nakoľko sú prístupné od 16 rokov a rodič, ktorý dovolí svojmu dieťaťu prihlásiť sa, napríklad na Facebook, môže dostať pokutu až 4000 eur. Iné „bezpečnejšie“ prehliadače, vyhľadávače či komunikačné aplikácie si naopak nainštalovali a ešte niekoľko dní sa o témach spolu navzájom aktívne bavili nielen medzi sebou, ale aj s učiteľmi, možno aj s rodičmi.
Uweho základná „mantra“ pre výchovu k mediálnym kompetenciám detí jednoznačne znie: „ABSTINENCIA“. Ako rodič nedá svojmu dieťaťu v nízkom veku šoférovať auto (napriek tomu, že by to možno už aj v 12 rokoch dokázalo), nevidí dôvod na to, aby bolo dieťa denne vystavované rôznym technologickým vynálezom a bez účasti rodiča si mohlo čokoľvek na internete prezerať alebo hrať dlhé hodiny počítačové hry.
Ak sa rodič rozhodne, že jeho dieťa už môže mať prístup ku hrám a pod., mal by potomok týmto aktivitám venovať maximálne polovicu svojho čistého voľného času. Do čistého voľného času nepatrí čas, kedy si dieťa robí prípravu do školy, kedy pomáha v domácnosti, kedy chodí na záujmové krúžky alebo kedy trávi čas vonku na čerstvom vzduchu alebo športuje. Po spočítaní je skôr pravdepodobné, že čím je dieťa staršie, voľného času má menej. A jeho polovica môže byť snáď len 10 minút denne.
Možno by sa niekomu mohlo zdať, že sú tieto obmedzenia prehnané, v Nemecku je však už viac ako jedno percento obyvateľstva závislé na médiách, a zatiaľ len okolo 2400 miest, kde sa tieto závislosti liečia. Celosvetová zdravotnícka organizácia WHO vyhlásila závislosť na médiách a internete ako rovnocennú závislosť na drogách, a je úlohou každej krajiny, aby prijímala opatrenia na ochranu svojich obyvateľov.
Ak si kladiete otázku, ako sa prejavuje táto závislosť, a či sa týka aj vás alebo vašich blízkych, Uwe odporúčal sa len zamyslieť, či vaše dieťa dokáže rozprávať aj o niečom inom ako o hrách, ktoré hrá, čo pre vás a vašich blízkych znamená, ak ich mobilný telefón stratí svoju funkčnosť alebo sa stratí z ich života úplne (krádež, strata...) alebo len na pár hodín (zabudnutý doma). Ako často potrebujete vedieť, čo je nové vo svete alebo či vám náhodou niekto nepísal, nevolal.
Veľký rozmer prednášok bol venovaný aj objektívnym skutočnostiam, ako naše vyhľadávače a mobilné aplikácie podliehajú neustálemu monitorovaniu a aké neobjektívne svety sa nám potom v týchto médiách budujú. Každý následne žije vo svojej bubline a je možné, že z nej už nikdy nevyviazne. Hneď ako som si uvedomila, že každý môj „páčik“ na nejakej stránke, každá kontrola obrazovky mobilu zanechá niekde nejakú informáciu o mne, zistila som, že mi napríklad Facebook ponúka len videá o tanci, účesoch, a varení, prípadne mi to občas preloží dobrým vtipom. Nie je to však len o tom, čo sa nám páči. Žijeme v dobe, keď stačí, že o niečom hovoríte, váš mobil vás počuje (ak máte zapnuté pripojenie na internet) a je veľká pravdepodobnosť, že sa stávate cieľovou skupinou nejakého produktu. Niekedy mám pocit, že stačí aj myšlienka. A čo vy, všímate si, ako s vami komunikujú médiá? Čo, kedy, prečo sa vám zobrazuje? Uwe nám jasne predviedol, že najznámejší vyhľadávač vyhľadáva každému zúčastnenému na prednáške niečo úplne iné.
Základom zdravého vývoja našich detí je možnosť dať im o veciach dostatok informácií, byť teda mediálne kompetentný a viesť ich ku kritickému mysleniu, cez reálne zážitky s reálnymi ľuďmi. Lebo ich aj náš svet sa už často mení na ten, že sme spolu, ale nerozprávame sa, namiesto toho si píšeme.
