V siedmej triede waldorfskej školy máme len jednu epochu dejepisu. Aj tá trvala sotva dve-tri storočia. Teda historicky. Nám štyri týždne. Čím bližšie sme totiž k súčastnosti, tým máme dejiny lepšie zmapované a tým viac udalostí sa v nich popisuje.
Starovek - obrovský úsek dejín s rozvojom indickej, perzskej, mezopotámskej, egyptskej kultúry sme zvládli za jednu epochu v piatom ročníku. Staroveké grécko si tiež vyžiadalo svoju epochu. Rím prišiel na rad v šestke spolu so stredovekom. Každé jedna epocha. A potom príde novovek - humanizmus a renesancia jedna epocha v sedmičke.
Začali sme ju už v októbri príbehovou látkou. Porozprávali sme si o cestách Marca Pola a o páde Byzancie. Toto boli činy patriace ešte k stredoveku. V súvislosti s baletom Rómeo a Júlia, ktorý nezožal veľký úspech u žiakov, sme si tento príbeh prečítali, pozreli sme si film a porozprávali sme si niečo zo života Schakespeara. Z jeho života toho veľa nebolo, ale aspoň o dobe, kedy žil. Toto už bola látka na ktorú sme potom mohli nadviazať priamo na hodinách dejepisu.
Samotná epocha začala filmom Johanka z Arku. Rozprávaním o tejto pozoruhodnej žene sme zakončili minulý rok stredovek. Prelomové udalosti, ktoré sa v nejakých prameňoch uvádzajú ako koniec stredoveku a inde ako začiatok novoveku sme si takto zhrnuli hneď v úvode. Ciest ako sa pustiť do novoveku je veľa. Najlepšie sa mi ale zatiaľ osvedčilo ísť po témach a nie po rokoch. A tak sme začali zámorskými objavmi. Tu sme sa museli troška vrátiť do minulosti a spomenúť si, ako to bolo s moreplavbou v dávnoveku. Prešli sme cez Egypt, Kartágo, Feníciu, Grécko, Rím až po írskych mníchov a Vikingov. A po tomto úvode už sme mohli vyraziť s prvými Portugalcami a zlomiť povery o obludách a variacom sa mori. S Krištofom Kolombom sme objavili Ameriku, teda vlastne, podľa neho, Indiu. Samostatnú prácu s textom už máme nacvičenú, a tak si žiaci občas robili poznámky samostatne. Pri Krištofovi Kolumbovi spoznámkovávali, čo všetko na ostrovoch objavil.
K tejto téme sme si pozreli aj film. Veľmi dobre padlo chýbanie 
kolegov, nemuseli sme si takto brať z epochy. Bol to ďalší film, ktorý nám mohol celkom verne ukázať, aká doba to bola, ako sa v nej obliekalo, jedlo, čím sa ľudia zaoberali, ako sa intrigovalo pri dvoroch, ako sa robila politika.
Príbehová látka dejepisu bola väčšinou ladená s témou a ak som nenašla iný materiál, tak sme s Magalienšom plávali okolo Zeme. Dejepis v tomto roku sa nezaobišiel bez mapy sveta, aby sme pri rozprávaní mohli konkrétne vidieť, o čom rozprávame.
Okrem už zavedených spôsobov práce na hodine nám pribudol ďalší. Hneď ráno sme asi desať minút opakovali samostatne, alebo v skupinách. Tí, ktorým sa lepšie pracovalo osamote odchádzali na chodbu, či do eurytmickej. 
Už po tomto týždni som musela hľadať, ako nadchnúť siedmakov pre túto prácu. Počúvali síce, zapájali sa čudovali sa nad tým, aký bol vtedy svet iný, ale ešte mi v tom niečo chýbalo. A tak sme začali písať príbehy: Kto sa s kým mohol stretnúť a o čom sa asi mohli rozprávať. Pri vyhodnocovaní prác sme hneď narazili na to, čo v tej dobe nemohli mať a v príbehu sa vyskytlo. Pomohlo to k väčšej bdelosti pri práci a presnejšom formulovaní udalostí. Ale najmä k bdelejšej práci s rokmi. To už bol len krok k tomu, aby sme takéto stretnutia hrali a potom sme hrali aj udalosti, ktoré sme preberali.
Ďalšia téma boli objavy a vynálezy a teda aj vznik vied. Spomenuli sme bojovníkov za helyocentrickú sústavu a vzápätí sa objavila ako scénka. 
Bojovníkov lekárskej vedy snažiacich sa nazrieť do človeka sme tiež nemohli vynechať. A tak sa nám na scéne objavila prvá pitva v Čechách pod vedením Jána Jeséniusa. 
Postupne sa nám ranná práca zhutnila. Po zopakovaní si, na začiatku hodiny, pribudla päťminútovka. A potom zadávanie otázok. To tiež malo svoj vývin. Najskôr si ich žiaci hľadali a zadávali priamo na hodine. Potom sme prikročili k písaniu otázok na lístočky. Potom si každý vylosoval otázku a zodpovedal ju. Alebo aj nie, ak nevedel a potom mu pomáhala celá trieda. Táto formy tiež celkom prispela k lepšiemu uchopeniu učiva. A oslovila ďalšie deti. Veľmi rýchle sa totiž ukázalo, koho čo baví. Niekto radšej písal o stretnutiach, niekto hral divadielka, niekto hľadal otázky. Niekto radšej písal päťminútovky, iní radšej odpovedal. To bola ďalšia nová vec. Pristúpili sme k odpovedaniu jednotlivcov pred tabuľou.
Po tejto téme prišla na rad reformácia a protireformácia a ich vyvrcholenie v tridsaťročnej vojne.
No a na záver sme sa pozreli, čo priniesla renesancia v umení. Ako sa zmenila maľba
- tu práve Leonardo maľuje ... nie, nie, nie je to Mona Lisa, ale anglická kráľovná Alžbeta prvá, s ktorou sa podľa rokov ich pôsobenia stretnúť mohol, aj keď sa to asi naozaj nikdy neudialo. 
A tu nám Michelangelo tesá Pietu.
A tak sme sa prehrali a prepozerali cez celý dejepis až k zdarnému koncu. Samostatná práca a samostatné vyhľadávanie informácií už pomaličky naberá prevahu, aj keď materiály, s ktorými žiaci pracovali som, samozrejme, musela hľadať ja.
Preskúšali si prácu samostatnú, skupinovú, dvojice... Pri odpovedaní na otázky ľahko zistili, ako pozorne pracovali, pri samostatnej odpovedi, koľko toho naozaj vedia. Zároveň sa mohli navzájom vnímať a nájsť tak vlastnú pozíciu. Kde v triede a v učive stojím? Spôsob práce v skupinách je dobrý aj pre tých, ktorým to ide slabšie. Ak sú v skupine s lepšími žiakmi, dostane sa im priamo pomoci v tom, čo im nejde a čo sa pri práci s celou triedou môže stratiť. 
A že im na výsledkoch záležalo, o tom svedčí aj to, že aj v rannom klube bol otvorený dejepisný zošit a čas do začiatku vyučovania bol plodne využitý.
