nečakane vyhlásil môj 10-ročný syn v jedno sobotné ráno.
Naposledy sme boli v tomto krásnom kraji pred rokom cez veľkonočné prázdniny, tak som bola zvedavá, prečo ho to tak náhle napadlo znovu.
„O 2 týždne máme napísať projekt zo zemepisu“, hrdo vysvetľoval,
„a ja som si vybral Banskú Štiavnicu“. Vzhľadom k tomu, že bola sobota a nasledujúci víkend sme už mali program, nijako som nevedela túto jeho požiadavku splniť. Napriek tomu sa pustil s horúcim nadšením do hľadania informácii o povestiach, histórii a o jednotlivých pamiatkach v meste.
Projekt naberal najrozmanitejšie podoby v jeho hlave a každú mi okamžite hlásil. Z papiera začal skladať Nový Zámok. Navrhla som mu kružidlo a pravítko, ktoré s hrdosťou odmietol, lebo predsa – vie strihať rovno! Našiel si o každej budove, ktorú si pamätal niečo v knihách a všetko zapisoval na pomocné papieriky, aby vedel, na aký priestor mu to bude vychádzať. Potom začal tvoriť celkový výkres, ktorý formoval do podoby mapy mesta. Jednotlivé bloky o budovách situoval tam, kde sa tie budovy približne nachádzajú. Spomenul si ako sme v Štiavnici rátali koľko bicyklistov stretneme, pretože je to mesto na kopcoch a neverili sme, že tam niekto môže používať bicykel k vlastnej preprave. Premýšľal o tom, že tam prilepí mince z múzea, v ktorom sme boli. Hľadal spôsob, ako by sa tam mohli ocitnúť drahé kamene, ktorými je toto mesto povestné.
Odpusťte tento nadšený popis, ale doteraz nič neprinútilo môjho syna písať viac ako pár riadkov naraz – hneď bol „vyčerpaný“. Keď som videla, ako ho tento projekt „chytil za srdce“, bola som šťastná, že napokon aj on našiel silu prejaviť sa aj touto formou.
O pár dní som sa bola pozrieť v triede – nástenka sa pomaly zaplňuje projektami, ktoré jeho spolužiaci nosia – a sú to hotové umelecké diela. Veľmi sa teším, že deti týmto spôsobom zdieľajú svoju lásku k miestam, ktoré majú na Slovensku radi. Toto považujem za prejav toho najprirodzenejšie vlastenectva.
Miroslava Heribanová
matka žiaka 5. triedy
