O tejto úžasnej výprave by sa dalo písať a písať, ale hádam pre nás najväčšie posolstvo bolo, že človek dokáže omnoho viac, než si myslí. Títo mladí ľudia, ktorí boli účastní, to dokázali, siahli na dno svojich možnosti a zvládli to ukážkovo. Bolo príjemné sledovať, akí sú družní, ako si vedia pomôcť, podporiť sa, ako Simon vždy skôr vyšiel kopec a potom zbehol dole, aby pomohol Sašovi s jeho batohom. Alebo vyhlásenia typu: „toto si človek musí vyšlapať, aby si vážil tento výhľad, z fotky sa to nedá cítiť.“ No najlepšie bude si prečítať, ako to vidia oni.
Lívia:
Veľmi som sa toho bála, ale bola som pevne rozhodnutá, že ak nebudú padať traktory z neba, tak pôjdem. A naozaj to stálo za to...
Večer prvý (sobota 30.5.2015)
Vlakom a autobusom sme sa dopravili do Liptovskej Lužnej, nemalej, 5 kilometrovej dediny. Ubytovali sme sa a vydali sa na dedinskú veselicu. Chvíľu sme tam pobudli a pozorovali tancujúcich dedinčanov a počúvali dychovku.
Druhý deň (nedeľa 31.5.2015)
Ráno sme sa naraňajkovali a vyrazili po žltej značke na kopec. Mali sme pred sebou 5 hodín šľapania s 1000 metrovým prevýšením. Už hneď v dedine nás varovali, že je tam polom a že ho máme obísť. Prvých 500 metrov sme mysleli že sa obrátime. Boli sme spotení, zablatení, pražilo slnko... Keď sme prišli ku polomu, nevyzeral nejak neprechodne. Zrazu sme uvideli líšku, tá si v pokoji vykračovala pár metrov od nás, no nevyzerala veľmi zdravo. Skúšali sme prejsť cez polom po bývalej trase, ale po niekoľkých metroch už nebolo možné ísť ďalej. Vošli sme do lesa, že to obídeme. Kedže sme nemali veľmi chuť stretnúť macka, celou cestou sme tlieskali a môj zvonček na batohu ho asi tiež odradil. Macka sme síce nestretli, ale prechádzali sme cez vyležané miesta kde spal a okolo stromu s ryhami od jeho pazúrov. Driapali sme sa po strmom kopci, nevediac kedy to už skončí, kedy už vyjdeme na hrebeň. Už sme z toho boli zúfalí, mali sme ihličie asi všade, ale stále sme si hovorili, že už len kúsok a sme tam. Neustále sme narážali na popadané stromy a nedalo sa vyjsť z lesa. Potom, po niekoľkých hodinách blúdenia sme zrazu natrafili na vychodený chodníček, ktorý nás konečne doviedol na hrebeň. Tam sme sa šťastní naobedovali a pobrali sa ďalej po hrebeni. Cestou sme stretli sneh, z ktorého sme sa veľmi tešili. Obdivovali sme výhľad, ktorý sa nám naskytoval. Miestami sme videli až na Kriváň. Išli sme nejakú tú hodinku, keď sme pri jednej z mnoho prestávok natrafili na dvoch turistov. Povedali sme kam ideme a oni: "to už máte tu hneď, jeden, druhý kopec a ste tam." Ale figu borovú! Šľapali sme ďalšiu hodinu a stále nič. Keď sme konečne po 9 hodinách namiesto plánovaných 5, uvideli útulňu Ďurková, hneď nám bolo veselšie. Bol tam prameň pri ktorom stálo: "zákaz šťať a srať v okolí studničky!" Chatár síce nebol najpríjemnejší a najspoločenskejší človek, ale navaril nám a mal super psíkov. Podkrovná spálňa vyzerala ako kozmická loď, celé to tam bolo obalené nejakým alobalom. Zarezávali sme už o pol deviatej.
Deň tretí (pondelok 1.6.2015)
Hneď po raňajkách sme vyrazili. Dnes sme mali ísť 7 hodín. Vonku to najprv vyzeralo nádejne, ale po chvíli sadla hmla a začal fučať silný vietor. Nevideli sme viac ako na pár metrov a cez vietor sme museli kričať aby sme sa počuli. Za každou skalou ktorá poslúžila ako závetrie, sme si užívali to náhle ticho. Mala som z toho celého pocit, akoby sme tam boli sami, nikde nič nebolo vidieť ani počuť a zrázy zahalené hmlou vyzerali ako kraj sveta, za ktorým už nie je nič. Dostali sme sa na kamennú cestičku, po ktorej sme išli ďalších niekoľko hodín. Bola to veľmi jednotvárna cesta. Hmla sa stále držala a ja som bola od všetkých dosť ďaleko natoľko, že mi samej nebolo všetko jedno po tých kameňoch. Konečne sme sa doplazili na Chopok. V až moc luxusnej reštike sme sa najedli a trochu pospali. Pozerali sme na televízor, kde púšťali reklamy z Aquaparku Bešeňova a rozmýšľali, čo ešte robíme na kopci. Pobrali sme sa ďalej. Postupne začala hmla ustupovať a konečne sme videli terén ktorý máme pred sebou. Boli to popadané skaly, trochu upravené tak, aby sa cezeň dalo prejsť. Tento úsek bol jeden z najkrajších, teda aspoň pre mňa. Zas som išla sama, nikoho som nemala na dohľad a spokojne som vykračovala po kameňoch. Neraz mi preblesklo hlavou, že nado mnou sú skaly, podo mnou sú skaly a keby som padla, tak ma už nikto nezachráni. Našťastie sa nikomu nič nestalo a po troch hodinách sme šťastní došli na útulňu M. R. Štefánika. Bola to veľmi pekná chata s vodovodom a splachovacím záchodom, dokonca tam bola ja sprcha! Spali sme v jednej izbičke na poschodových posteliach, kde boli aj periny. Mohli sme si objednať teplé jedlo a v jedálnom lístku sme objavili "sviščie mlieko", samozrejme prvé čo nám napadlo bolo, že to podojili alebo vyžmýkali svišťa. Objednali sme si to, že to ochutnáme. Bolo to mlieko s alkoholom a šľahačkou na vrchu ale chutilo to celkom v pohode. Po rýchlej sprche sme spokojne zaspali.
Deň štvrtý (utorok 2.6.2015)
Ráno to znovu vyzeralo ako predošlý deň, ale po čase hmla stúpla a zasvietilo slniečko. Mali sme pred sebou 5 hodín. Išli sme zas úplne po hrebeni ale bolo to samé hore briežkom, dole briežkom. Cítila som sa tam ako v Chorvátsku pri mori. Červené kamene s pieskom, vysoké kosodreviny po stranách, občas vôňa mora... Veľmi pekné, aj keď sme z výhľadu veľa nevideli, lebo sme sa stále len predierali cez kríky (kosodrevinu). Raz sme aj uvideli stádo kamzíkov na vedľajšom kopci a zatúžili skákať po horách ako oni. Potom sme dlho schádzali do údolia, do motorestu Čertovica. To ale začalo hrmieť a na vedľajších kopcoch sme uvideli búrku. Keď začalo kropiť, všetci sme strojnásobili rýchlosť. Našťastie sme za sucha došli do motorestu. Vyvalili sme sa na trávičku pred ním a vtedy sa to spustilo aj na nás. Vbehli sme dnu a ľahli si tam na lavičky, čo sa ale čašníčke nepáčilo, tak sme museli slušne sedieť. Objednali sme si čajík a hrali Faraóna, sedmu a nepodarenú sviňu. Stretli sme tam dvoch turistov, ktorí išli z Kráľovej hole. Povedali, že kvôli polomom išli 5 hodinovú trasu viac ako 10 hodín a už nejdú ďalej. Po niekoľkých hodinách búrka prešla a my sme sa rozhodli ísť ďalej. Mali sme ísť necelé dve hodinky. Chodník viedol striedavo cez les a niečo, ako lúku. Začalo pražiť slnko a nám sa už strašne nechcelo. Išli sme pomaly a frflali asi na všetko. Ja som zas cinkala aby ma macko nezjedol ale už som sa nebála len jeho. Niektoré úseky v lese vyzerali akoby tam bývala nejaká baba jaga v domčeku na stračej nôžke. Potom som zrazu uvidela drevenú šípku na ktorej stálo "H2O" potešila som sa, že to už musí byť blízko. A naozaj! O chvíľu sme už videli dym a strechu. Bola to útulňa Ramža, kde už Simon zapaľoval oheň. Spokojní sme si zhodili veci a vytiahli večere. Zohriali sme vodu na čaj a ja som si z nej spravila ovsenú kašu so všetkým čo kto mal. Večer sme si posadali všetci okolo ohňa a rozprávali sa. Stále sme sa obzerali po mackovi, tentokrát sme sa rozhodli, že ho chceme vidieť a potom rýchlo vbehnúť dnu. Bohužiaľ mackovi sa nechcelo. V noci bol spln a my sme videli mesiac krásne vychádzať spoza kopca. Začala debata, že niektorí z nás už nechcú ísť ďalej a bol v tom aj ten polom, ktorý nás čakal zajtra. Dohodli sme sa, že zajtra sa rozhodneme či pôjdeme ďalej alebo zídeme. Neboli sme príliš dlho hore, na pričniach sme si rozložili karimatky a zaľahli do spacákov.
Deň piaty (streda 3.6.2015)
Ráno som sa zobudila na sfúknutej karimatke. Všetko ma bolelo aké to bolo nepohodlné, ale vždy keď som sa pohla začalo to hrozne vŕzgať a všetkých som tým budila. To ráno všetci strašne dlho pospávali, až som z toho zízania do dreva už bola zúfalá. Keď sme konečne vstali, naraňajkovali sme sa, umyli v potoku a sadli, že sa ideme rozhodnúť ako ďalej. Každý povedal svoj názor na vec, niektorý sme chceli ísť ďalej, niektorí domov. Zhodnotili sme všetky veci (hlavne polom!) a rozhodlo sa, že sa vrátime na Čertovicu motorest a tam na autobus. Všetko sme pobalili a dali sa do kroku. Išlo sa lepšie ako cestou tam, pretože sme už aspoň vedeli, čo nás čaká. Nechutne pálilo slnko a vypili sme už skoro všetku vodu, keď sme po tých dvoch hodinách došli do motorestu. Tam sme pozreli spoje do Bratislavy. Mali sme ešte veľa času a tak sme znovu rozohrali Faraóna. Autobusom sme sa odviezli do Brezna a odtiaľ vlakom do Banskej Bystrice. Tam sme dlho čakali na vlak do Bratislavy a lúštili sudoku. Plánovaný príchod do BA bol o 21:57, ale my sme došli až pred 23:00 kvôli meškaniu, cestou sme dohrali Faraóna, dopili vodu, dojedli zásoby a porozprávali sa. Doma som sa deratizovala a spokojne zaľahla do mojej postele.
Mrzí ma, že sme skončili o deň skôr, ale zažili sme toho aj tak dosť. Neviem opísať, aké to bolo chodiť tých niekoľko hodín aj s batohom na chrbte, ako sme sa potili do kopcov,ako nás boleli kolená zo schádzania z nich... jednoducho si to musíte sami skúsiť :)
Čo mi tento výlet dal, čo ma naučil:
- Zistila som, aké to bude, keď priberiem 12 kíl
- Človek naozaj dokáže viac, ako si myslí!
- Hroznový cukor, Arnika, Tee Trea olej a švédske kvapky sú zázračné
- Spoznala som spolužiakov viac, ako za tých deväť rokov
- na vlastnej koži som zistila, že počasie na horách sa rýchlo mení
- Tá námaha za ten výhľad naozaj stojí!
- Diaľka mňa od kopcu je veľmi relatívna
- Vážila som si každý oddych, potôčik, sneh, tieň, slnko, vodu...
- Zjedli sme kilá hroznového cukru všetkých chutí
- V horách je koniec sveta
- Hore naozaj chutí všetko lepšie
- Česi naozaj chodia do hôr v sandáloch
- Nízke Tatry asi niekto kosí
- Guľovačka sa dá hrať aj v lete
- Po niekoľkých hodinách šľapania sa z vás stane vynálezca
...
Matej:
Najprv som sa nevedel rozhodnúť či ísť alebo nie. Zo začiatku som bol rozhodnutý, že pôjdem. No postupne sa ľudia „odhlasovali“ a ja som začal rozmýšľať, čo tam budem robiť a s kým sa tam budem baviť keď tam nepôjdu ľudia, s ktorými sa bavím najčastejšie, a tak aj ja som zneistel v rozhodnutí či ísť alebo nie. No napokon som si povedal, že pôjdem a aspoň vyskúšam, koľko toho zvládnem. A tak som išiel a neľutujem to. Bol to zážitok, na ktorý sa nedá len tak zabudnúť. Počet osôb v našej výprave bol ideálny a aj napriek tomu, že medzi nimi neboli ľudia, s ktorými si v triede najviac rozumiem, cítil som sa v dobrom kolektíve. Som rád, že som bol. Nebolo to ľahké, ale zato plné zážitkov. Tí čo neboli môžu ľutovať.
Bohdana:
Od začiatku som na prechod veľmi chcela ísť, ale dosť som zneistela, keď sa odhlásila dokonca aj Alex, naozaj som nevedela čo tam budem robiť.Nakoniec som sa, ale rozhodla ísť a som veľmi rada,že som išla.Bol to úplne super zážitok, aj keď by som to bez pomoci v niektorých úsekoch nezvládla.Veľmi ma prekvapilo ako sme dobre spolu vychádzali.Najviac sa mi ale asi páčila posledná noc v útulni, kde sme mali ohník a rozprávali sme sa.Určite by som išla ešte raz.
Simon:
Podľa mňa to bol super výlet, pri ktorom som si na 100% overil moju psychiku a kondičku. Mne sa tam páčilo a zvládol som to na 90% dobre. Prvý deň mi dal zabrať najviac. Na útulni Ramža sa mi páčilo najviac, je škoda, že sme to nedokončili...
Sašo:
Som veľmi rád, že som išiel na hrebeňovku Nízkych Tatier, ale som aj veľmi rád, že tam už nie som. Keď sme tam boli, umieral som z toho, že som už nevládal a všetko ma bolelo, ale mám odtiaľ veľa zážitkov.
